Cestou na letisko do Gruzínska mi prišla na um otázka: Prečo neprekračovať hranice? Je posunom vpred konzervatívny prístup k inováciám? Na jednej strane nám ide o stále efektívnejšie nástroje v oblasti energetiky, vnímame a prispôsobujeme sa inovatívnym technológiám. Na druhej strane sme ich realizátormi a tiež v pozícií používateľa. Ale čo my sami o sebe? Ak nevnímame techniku len ako nástroje, ako pomôcky k uľahčeniu života, ale aj ako prostriedok ku zdokonaľovaniu seba samého, prečo sa väčšina ľudí bojí vyjsť zo svojej racionálnej ulity, bojí sa prijať skutočnosť, že sa dajú veci robiť lepšie vlastnými rukami a nielen pomocou lepšieho kladiva či smartphonu?
Žijeme stále v rýchlejšej dobe a ako možno jeden z mála nezastávam názor, že by sme mali zvoľniť, oddýchnuť si. To by veci neprospelo. Je vhodnejšie rovnako zdokonaľovať seba, tak ako sa zdokonaľuje všetko okolo nás. A paradoxom je, že sme tí, ktorí zdokonaľujú veci okolo nás a pri tom zabúdame na seba samých. Ak niekto považuje svoje názory na fungovanie sveta za najsprávnejšie a nezlomné, ten bude stále plávať len vo vlastnom ohraničenom bazéne a nevkročí do vôd oceánu. Rovnako tak ako pri technike, tak by mal človek dosahovať stále vyššie a vyššie ciele v sebe samom, nebyť skeptický voči inováciám v oblasti sociálnych vzťahov, práva, komunikácie. Z rôznych dôvodov ľudia nechcú vstúpiť do oceánu, možno by ich v ňom štípali oči, ale zabúdajú na to, že v oceáne pod vodou nikoho nikdy oči neštípali. A možno o tom ani nevedia. A pri tom to stačí jedine skúsiť.
Na otázku „Kto si?“ sa mi zvyčajne dostáva odpovede zahŕňajúcej meno, pohlavie, povolanie alebo rodinné či spoločenské postavenie. Na rad prichádza aj stotožňovanie s mysľou, telom a podobne. Nuž ale kto je to ten vlastník mena, mysle, tela, bytu a nebytového priestoru?