Celé je to obrovská nehánodná náhoda. Začalo to mojou prvou účasťou na domovej schôdzi, kam som sa vybral, akože ináč, šomrať, frfľať, jojkať, nariekať. Mojím zámerom bolo nájsť vinníka a zjednať nápravu krivdy mi spôsobenej. Konečne nastal deň konania schôdze. Nasrdený si neisto zastanem vo dverách schôdzovne, počúvam o čom to celé je a čakám na vhodnú príležitosť.
Ibaže bezstarostné, usmevavé tváre prítomných žien mi od počiatku akoby dávali najavo, že nie som na správnom mieste. Roztrpčený predtuchou, že nepochodím, prešlapujem z nohy na nohu. A práve v momente posledného bodu programu, ktorým bola voľba nového člena samosprávy, hotujem sa k odchodu.
„Nič pre mňa,“ pomyslím si a hlavu i telo zvŕtam do priestoru osvetlenej chodby, keď tu ma z úvah vytrhnú štebotavé hlasy: „Čo poviete na pána Tokoša?“ zaznelo priestorom.
„Nuž čože, na taľafatky majú čas,“ zašomrem si popod nos opúšťajúc pritom pivničné priestory. Zjavne si doberajú novousadlíka. Bo spojenie môjho mena s členstvom v samospráve vyvoláva na ich tvárach úsmevy.
Ibaže v úradnej obálke od vtedajšieho správcu ma o niekoľko dní čakalo prekvapenie v podobe zápisnice z domovej schôdze. Stálo v nej, čierne na bielom, rozhodnutie o voľbe nového člena samosprávy.
„Čo znamená byť domovníkom?“ ozvalo sa prekvapivo kdesi z hlbín môjho vnútra.
Vtedy som netušil, že vďaka nenáhodnej náhode nadobudnem silu k prekonávaniu prekážok na ceste premeny od šomroša, po bytosť schopnú súznenia so susedmi žijúcimi v bytovom dome. A to od najmenšieho mrňúsa až po človeka v úctyhodnom veku.
